Vianočná Pieseň piesní

(List zamilovaného Matke miest)

Praha, 24.12.2003

Drahá,

anjel Vianoc zostúpil na zem a poprášil moje oči prachom hviezd, aby som smel v túto jedinú noc vidieť očami uchváteného milenca celú tvoju obvykle skrytú krásu, ktorú uhýbavo schovávaš pred očami mnohých, krásu tvojich nespočetných tvárí, krásu tvojich prchavých svetelných premien. Viem, čo si zač a viem kto si, poznám tvoje najtemnejšie zákutia, špinavé uličky, zapchaté cesty, opadané fasády i prázdnotou zívajúce domy. To mi však nebráni, aby som ťa práve pre ne nemiloval v tvojej nádhere a nepodľahol pokore samotného času, ktorý sa skláňa pred tebou rovnako, ako dnešný večer nesúci sa v znamení nekonečnej lásky všetkých bytostí - i ja sám.

Blúdim tebou a snažím sa ťa vnímať všetkými zmyslami, ohmatávať ťa očami, srdcom i skrehnutými prstami zimného súmraku, pokoriť ťa ukojením svojej zvedavosti a načerpať silu z tvojej sily. Najprv som mal pocit, že si predajná neviestka, ktorá  dáva svoje telo každému a každý si z neho môže so sebou kus odviezť, či už v srdci, v hľadáčiku fotoaparátu alebo na obrázkoch pohľadníc prípadne akvarelov. Potom som na chvíľu poblúznený tvojím odmietaním podľahol presvedčeniu, že si svätica so všetkými tvojimi kostolmi, posvätnými miestami, stovkami veží a nedobytnosťou tvojej duše, obývajúcej súčasne dva tvoje hrady. Teraz už viem, že si cudná, chrámová neviestka, ktorá má svoje hlboko pochované tajomstvá. Fascinuješ ma práve tým, ako mi unikáš, lákaš ma i zvádzaš, utekáš pred mojím pohľadom, hráš sa so mnou, a pritom  vzápätí necháš zo seba olupovať medovníky priečelí, za ktorými vykukuje tvoja prapôvodná podstata a záhadami opradená minulosť. Fascinuje ma to čosi prastaré, a pritom stále prítomné, akýsi nezmazateľný otlačok prvotnej matrice, Duch mesta, Duch každého tvojho miesta, Duch každého tvojho zákutia i Genius loci teba ako celku. Chcem ťa poznať stále viac a viac, aby som ťa nakoniec mohol opustiť a začať mapovať svojím dychtivým srdcom topografiu iných miest...

Lenže musím ustavične, stále, donekonečna po tebe prahnúť, odmietaš sa nechať skrotiť môjmu bádateľskému duchu. Prahnúť po Prahe, ktorá je priestorom prahovým, miestom stretnutia zeme a nebies, sveta dolného a horného, sveta profánneho i numinózneho, zrejmého i tajomného, konzumného i mystického...

Most nárekov

Stojím na hovoriacich kameňoch jedného z tvojich oblúkov, premosťujúcich vábivé priehlbiny tvojho tela, na zázraku ľudských rúk i kozmických síl, na Kamennom moste, ktorý z pohľadu dejín len prchavý okamžik nazývajú tí, čo obývajú tvoje póry, bunky a atómy, mostom Karlovým. Dátum jeho zrodenia nielenže vytvára magický obrazec plný inotajov, ale aj siluetu vianočnej jedle, pod ktorou sa bozkávajú nežné víly osudu: (roku páne 1357, deviateho júla, po východe slnca o piatej hodine rannej a 31 minútach...)

                               9

                         7         7

                     5                 5

                   3                       3

                 1                             1

Necítim tu žiadnu disharmóniu, akoby kamene spájané maltou, zmiešanou s vajíčkami, vínom a tvarohom (z ktorých bol upečený  závin so 16 oblúkmi, dlhý 516 metrov na oslavu splynutia dvoch tvojich najstarších miest), chránili tento tvoj najmilovanejší priestor, umožňujúci plodný dialóg, súznenie a zblíženie. Moja duša však narieka, spolu s tvojou najtemnejšou podstatou blúdi tvojím podsvetím, hoci sa na hladine Vltavy radostne zrkadlí žiara vianočnej výzdoby a jej nostalgický tok reflektuje v skreslených krivkách veselé svetlá tvojich vzrušujúcich lákadiel - a ktosi tu so smiechom kŕmi ako každý rok v túto noc kŕdle bielych labutí. Pochopil som totiž - čerpajúc silu a poznanie z moci kamenných kvádrov ukrývajúcich viac tajomstiev ako všetky knihy tvojich početných knižníc -, že pri zbližovaní s tebou je každá rýchlosť márna, každá unáhlenosť zbytočná. Optika vecí a tvojich kulís, vyvolávajúcich nestále, vrtkavé dojmy, sa mení každým mojim pomalým krokom. Kráčam cestou kráľov, alejou barokových sôch, tajacich vo svojom mlčaní obsiahly román tvojho okúzľujúceho bytia a vlastne neviem, do ktorého tvojho paralelného sveta ma moje kroky a tvoja ochota otvoriť sa mi, dovedú.   

Odkiaľ vidieť nebo

Keď prejdem cestičkou tvojho okúzľujúceho záňadria vedúcou Kampou a mostíkom cez Čertovku, na ktorej sa ako symbol vesmírnej nekonečnosti tvojej krásy točí mlynské kolo, obídem Dievčinu s amforou a v nenápadnej uličke Malej strany sa ocitnem tam, kam možno pustíš kadekoho, ale málokomu prezradíš, čo mne. Že tu, V Nebovidskej ulici - odkiaľ možno otvorenými očami skutočne milujúceho a oddaného rytiera tvojej duše vidieť tajné nebo mágov i jeho trblietavé hviezdy nad nebom kozmickým - je súčasne skrytý vchod do sveta v záhrobí, do sveta láskavých duchov predkov, s ktorými si komunikovala a koketovala v časoch svojej mladosti a s ktorými môže práve v túto jedinú noc komunikovať každý, kto osudovo prepadne kúzlu tvojej temnej mágie. Za oknami trochu ošarpaných domov svietia sviece vianočných stromčekov a počuť spevy kolied, veselý výskot i šťastné džavotanie tvojich budúcich zbožňovateľov, ktorých snáď pokoríš rovnako, ako mňa. Pravdepodobne tu, a nie na tých tvojich kyprých miestach, ktorými sa nechávajú omámiť nájazdníci nových čias, leží centrum  tvojej podstaty, priesečník kríža v tvojom imaginárnom strede, mundus, obklopený posvätným kruhom, majúcim okrem iného aj význam magickej ochrany, ktorej sa ti dostáva dodnes: v staroveku vyhĺbený hlboký otvor do lona zeme a súčasne lona tvojho, prekrytý drevom posvätných stromov a kultovým kameňom, naspodku s tajným ohňom, ktorý nikto nedokázal uhasiť, pomyselná a ľahko priechodná hranica medzi svetom nebeským a pozemským, spojenie živých so svetom mŕtvych, prah k vládcom  hlbín. Jediným vstupným vízom je hlboká a nefalšovaná láska k tebe. Nad touto spojnicou sveta viditeľného a neviditeľného náhle chápem, že si štát v štáte, neuchopiteľná predstava ideálneho mesta vo víziách umelcov i blúznivcov, vysneného štátu Antlantída. Tak ako ona, aj ty si sa stáročia rodila podľa najvyššieho zákona rozumu, krásy a nebeskej harmónie. Tu sa možno architekt tvojho trupu a údov sťa demiurg zahľadel nahor a v túžbe po nebeskej dokonalosti geometricky koncipoval tvoje prazáklady, znateľné aj zhora. Nie pre každého jasne znateľný, ale  z ktorejkoľvek mapy srdcom viditeľný  trojuholník v tvojom strede, pôdorys tvojho jadra, pripomína trojnožku veštkyne, na ktorej sedíš občas zádumčivá ako stará vedma medzi svojimi siedmimi kopcami pripomínajúcimi Rím.    

Žiži

Na hradnom ostrohu zmätene hľadám stopy po bájnej skalnatej vyvýšenine s menom žvatlavým ako jedno z prvých slov batoľaťa, posvätné Žiži, prekryté vznosnou korunou na tvojom prelestnom čele, chrámom svätého Víta a okolitými budovami. Neďaleko neho stál aj starý kniežací stolec českých kniežat. Práve cez Žiži prebieha jeden z troch významných krížov, zodpovedajúcich trom krížom zverokruhu (a možno i trom krížom na Golgote, kde skončí svoju púť batoľa, sväté dieťa, ktorého narodenie dnes spolu slávime my dvaja: ja chodec po tajných chodníčkoch tvojho tela, čo skončím  na kríži hriechu svojej lásky k tebe a Ty, milovaná), prepojených s lúčovitou štruktúrou vychádzajúcou zo stredu námestia Otca vlasti, Karlovho, a tvoriacich astrálnu geometrickú štruktúru tvojho pôdorysu. Je to súčasne jeden zo štyroch bodov slnovratovej priamky, spájajúcej kultový okrsok osady Rybníček pri kostole sv. Štefana s kultovou vyvýšeninou Žiži a prebiehajúcej cez zachovanú vežu pôvodného kamenného Juditinho mostu, ktorá stojí dodnes vedľa malostranskej veže mosta Karlovho.  

Vyzdvihnutie na nebesia cez vchod do pekla

Moje kroky znejú cudzo na stíchnutých námestiach Hradčianskeho kopca. Ponáram sa celou dušou do uličiek, ktorým sa väčšina tvojich obdivovateľov vyhne, do romantického, prastarého Nového sveta so zlatými znameniami pôvabných domčekov – príbytok u Zlatého žaluďa, Zlatej hrušky, Zlatého hrozna, Zlatého noha - , so zákutiami pripomínajúcimi vianočnú rozprávku, obydlím Tycho de Brahe a tajomnými príbehmi astrológov a alchymistov. Tu som si ťa snáď najviac zamiloval, tu sa mi zdanlivo oddávaš bez make-upu a príkras. Obchádzam placho kostol kapucínov so zázračnou sochou Madony, ktorá dnes v noci opäť povije Božské dieťa – čo nezhorela ani po 12 hodinách v plameňoch podobne ako srdce Johanky z Arku -, a s rozkošnými barokovými jasličkami s figúrkami v životnej veľkosti v dobových kostýmoch. Náhle  stanem pred Loretou a jej vežou, v ktorej práve rozochvela srdcia tridsiatich zvonov čarovná zvonkohra, rozospievajúca moje srdce ľúbeznou melódiou piesne Tisíc krát pozdravujeme Teba... Na pohľad skôr vyšperkovaný kaštieľ  z báje o tvojej svätosti, drahá, skrýva nielen príšerné relikvie kostier s voskovými posmrtnými maskami a bradatou sochou sv. Starosty, ktorá si tak chcela uchrániť pre svojho nebeského ženícha svoje panenstvo, lež i jeden z najväčších pokladov tvojej zeme, ktorý svojou monštranciou, Pražským slncom osadeným 6222 diamantmi, pripomína tvoju parádivosť. Uprostred, krytá pred pohľadom zvedavcov, ticho stojí kópia svätej chyže, v ktorej archanjel Gabriel zvestoval narodenie Princa dnešnej noci panenskej Kráľovnej nebies a ktorú anjeli preniesli z Nazaretu do talianskej Lorety. V tejto chvíli sa bojím obzrieť. Za mojím chrbtom, v útrobách paláca  Černínov zeje jeden z dvanástich vchodov do pekiel, dôkaz toho, že nie si len svätica, ale i kurtizána, nielen anjel, lež taktiež diablica mojich nočných i denných snov. V dnešnú noc majú však v pozemskom i mojom súkromnom inferne sanitárny deň, náhradné voľno, pretože v sviatok vianočný sa otvárajú len brány nebies...   

Hrad vo výškach

Vyšší hrad, druhé sídlo českých panovníkov, a jeho história odhalia tvoj skutočný vek, pretože ako každá čarodejka ľudských sŕdc ho inak úspešne skrývaš. Územie najstarších mýtov, ríša pradávnych povestí siahajúcich až do doby kamennej (snáď odtiaľ tvoje kamenné nedobytné srdce, láska moja), stal sa svedkom toho, ako sám prvý český kráľ sklonil pred tebou svoju hlavu, a na vlastnom chrbte nanosil pri stavbe prvého kostola na Vyšehrade 12 noší kameňa... Ja som zatiaľ k tvojim nohám položil len obrovský kameň svojej túžby po tvojej sladkej dužine, ukrytej podľa starých plánov na neznámom mieste kdesi v tvojom podzemí, chodbami ktorého je pretkaná pod úroveň tvojich chodníkov a námestí. I sám diabol ti podľa jedného z nekonečného množstva príbehov rozprávajúcich utajené dejiny tvojho skrytého Ja, sem, na Vyšehrad - jeden z oporných bodov tvojho mámivého pôdorysu - priniesol vo troje zlomený kamenný stĺp, akoby namiesto galantnej kytice ruží. Zasvätenci tvrdia, že Vyšehrad patrí k najsilnejším energetickým uzlom tvojej nadpozemskej, neviditeľnej existencie. Na opačnom brehu trochu rozmarne lenivej rieky sa aj v tme vianočného večera vlnia ako more - ktoré sa v tebe usadilo v dobách devonu sťa kvapka šampanského v pupčeku zvodnej devy -  zvrásnené vrstvy prvohorných vápencov ako dôkaz tvorivosti neživej prírody, popierajúci jestvovanie hraníc medzi  prírodou a umením. Na tejto náprotivnej strane sa zoči voči Vyšehradu, lokalite pod patronátom mužskej bojovnej planéty Mars, rozkladal legendárny hrad Devín,  známy z bájí o dievčenskej vojne, ovplyvňovaný energiou planéty Venuša... Záhadný trojuholník tvojho lona má jeden z vrcholov práve v tunajšom kostole svätého Petra a Pavla, pôsobiacom ako vysvietený vianočný zámok deda Mráza. Zo skaly pod ním veštila kňažná Libuša tvoju budúcu slávu, dotýkajúcu sa hviezd, zbožňovaná. Možno tým myslela hviezdny plášť, ktorým je v dnešnú mystickú noc zahalená krása tvojej nahoty...  

Bude polnoc, práve sa budí Duch Vianoc, aby teba i mňa obdaroval najkrajším darom milencov: môcť sa oddať  jeden druhému a byť spolu vo chvíli, keď sa za zvuku spiežovcov i hlaholu tvojich zvonov opäť po roku zrodí Princ Nebies, za úsvitu nás zachráni  a ráno spasí duše nás všetkých láskou svojou i našou...

Judita Peschlová